Čo je eurytmia

Pod heslom Eurytmia nájdete v slovníku cudzích slov toto vyjadrenie: slovo gréckeho pôvodu, ženského rodu, znamená: súmernosť, súlad, súhra častí a celku, pravidelnosť, vnútorná symetria, estetické usporiadanie prízvuku a dĺžky v reči, pravidelný pulz, komplex stavieb pôsobiaci asymetricky a harmonicky súčasne, pretože všetky časti celku sú podriadené spoločnému výtvarnému a architektonickému zámeru.
   Za týmto slovom sa však v súčasnosti skrýva i samostatné slobodné umenie, ktorého vyjadrovacím prostriedkom je celá ľudská postava.

“Cez pohyb končatín človeka prichádza k vyjadreniu toho, čo sa pri hovorenom slove a speve deje v hlasivkách a ich susedných orgánoch.
V pohybe v priestore, vo formách a pohyboch skupiny je znázorňované to, čo cez ľudskú myseľ a dušu, žije v hudbe a reči. Takto je
eurytmickým pohybovým umením vytvorené niečo, pri vznikaní čoho pôsobili rovnaké impulzy, ako pri vývoji všetkých ostatných umeleckých
foriem.”

Môžeme povedať, že je to “viditeľná reč a hudba”, dušou preniknutý pohyb, ktorý spôsobuje hlboké pochopenie a prežívanie hlásky a tónu. Eurytmista sám ako postava zaniká a jeho telo sa stáva nástrojom vyjadrenia zvuku hlasu a tónu. Pohyb vychádza zvnútra i zvonka, centrum a periféria sú striedajúcimi sa pólmi ich vlastného pohybu. Každá hláska, každý tón má svoj vlastný tvar pohybu a gesta.
Umenie eurytmizovania pozostáva z harmonickej transformácie gesta jednej hlásky alebo tónu do druhého. Eurytmia je harmonický pohyb, ktorý pomáha vrátiť telo, dušu i ducha do ich harmonického súzvuku a prepojiť myslenie, cítenie a vôľu. Základy tohto pohybového umenia boli položené v rokoch 1911-1924.


Prečo eurytmia?

Žijeme vo svete, ktorý je utváraný pôsobením protichodných síl. Ideálny stav nie je možný, no všetci túžime po rovnováhe. Akonáhle sa veci a deje príliš vychýlia z rovnováhy, vzniká problém. Ak sa poruší rovnováha medzi výdajom a spotrebou životnej energie, hlásia sa na jednej strane rôzne alergie, na druhej nás môže čakať stav, ktorému psychológovia zvyčajne hovoria “syndróm vyhorenia”. Človek stále dáva, až naraz nemá z čoho. Jediné, čo nám môže pomôcť, je rytmus.
Tá nezvratná istota, že po dni príde noc, po lete zima… Všetko v našo živote sa rytmicky opakuje. Náš život je od začiatku do konca určovaný rytmom dychu a srdca. Nepravidelný srdcový rytmus sa nazýva arytmia, nuž a jeho opakom je eurytmia – harmonický, krásny rytmus, ktorý vyrovnáva
protiklady, oživuje…

V minulosti bol celý život ľudskej spoločnosti podriadený určitým rytmom. V súčasnosti je však čoraz ťažšie vyznať sa vo všetkom tom chaose, ktorý je vôkol. Človek akoby sa stále viac stával bezmocným divákom. A práve preto prichádza eurytmia, ktorá je schopná vrátiť človeku možnost prežívať, nie iba vytvárať abstraktné myšlienkové modely, utápať sa v mori citov, či bezhlavo konať bez vedomia súvislostí.
Napomáha spojiť všetky zložky ľudskej bytosti do jedného celku a dať človeku možnosť znova se naučiť vedome prežívať seba i svet navôkol.

Čím sa eurytmia líši od tanca alebo pantomímy?

Pri tanci či pantomíme umelec subjektívnym spôsobom uchopí obsah umeleckého diela, a potom ho stvárni pohybom.
Eurytmia naproti tomu vychádza z myšlienky, že hudba i reč sú úplne jednoznačnou objektívnou realitou, inak povedané, ktorákoľvek hláska či tón vyvoláva celkom určitý pohyb, ktorý je pre tú či onú hlásku či tón vždy kvalitatívne rovnaký. Kto chce eurytmicky vyjadriť určitý text alebo skladbu, postupuje vlastne ako hudobník, ktorý interpretuje skladbu na nástroj. Tón za tónom rozoberie skladbu, aby zistil, čo  v nej žije – v jej tónoch, intervaloch, harmónii, rytme, melódii.
Rovnako pri hláskovej eurytmii – každá hláska, slovo, rytmus reči – to všetko vytvorí konečnú podobu eurytmického stvárnenia.

V eurytmickom pohybovom umení si možno predstaviť znovuzrodenie starých chrámových tancov v novej modernej podobe. Obsahom eurytmie nie je niečo, čo svojvoľne vzniklo z fantazijného podnetu tvorcu. Eurytmia chce vniesť do sveta niečo, čo vzniklo zo samotných základov duchovnej podstaty svetového bytia, kde človek sám je takým malým mikrokozmom v makrokozme.

Keď sa sestra Izadory Duncan, svetoznámej tanečníčky, zúčastnila jednej eurytmickej skúšky, s úžasom vyhlásila: “Toto je to, čo moja sestra celý život hľadala.”

Známa hviezda tanečnej revue Josephine Baker bola po zhliadnutí eurytmického predstavenia očarená čistotou, hĺbkou a krásou pohybov, ich mnohorakosťou, rôznorodosťou, schopnosťou ako tieto pohyby oživia celé javisko.

Mnohé eurytmistky začali ako tanečníčky, alebo mali k pohybu a hudbe vždy blízky vzťah.

História.

Už v roku 1908 sa počas prednášky o Jánovom evanieliu obrátil Rudolf Steiner na jednu mladú umelkyňu s otázkou: Vedeli by ste to zatancovať?
Avšak až o tri roky – 1911 sa s podobnou otázkou obrátila na R. Steinera pani Smith. A tak začali v septembri 1912 R. Steiner a dcéra pani Smithovej – Lory, objavovať nové pohybové umenie. Najprv to boli iba jednoduché cvičenia a iba hlásková eurytmia. V roku 1914 už existovala malá skupinka, ktorá sa so svojimi prácami prezentovala v Londýne. Do práce sa zapojila i manželka R. Steinera – Marie a tak eurytmická práca pokračovala aj počas vojny vo švajčiarskom Dornachu. Vo februári 1919 sa v Zürichu uskutočnilo prvé verejné vystúpenie a potom nasledovali ďalšie v Nemecku, Holandsku, Nórsku, Anglicku.

Založením prvej Waldorfskej školy v Stuttgarte eurytmia získala aj svoje pedagogické uplatnenie. Eurytmické umenie rozširovalo svoju pôsobnosť i do Anglicka, v rokoch 1922-24 sa v Oxforde a ďalších mestách konali vystúpenia a prednášky.

Tónová eurytmia mala svoje začiatky v práci pani Hollenbach s deťmi. Najprv sa naučili prvú stupnicu a jednoduché malé piesne.

V roku 1920 pridali dur a moll a po úspešnom vystúpení pani Marie Steiner vyhlásila, že “teraz sa to musia naučiť aj jej dámy” a tak sa prvých šesť eurytmistiek začalo učiť. Postupne sa paralelne rozvíjala tónová eurytmia v dvoch skupinách – deti a eurytmistky. Prišli prvé formy od R.Steinera a postupne stále väčšie a komplikovanejšie – diela i formy. V roku 1924 sa uskutočnil kurz tónovej eurytmie.

Centrom eurytmického hnutia je Goetheanum v Dornachu (mestečko leží pár km od švajčiarskeho Bazileja). Prvá stavba bola postavená z dreva a jej centrom bola veľká divadelná sála s bohatou rezbárskou výzdobou. Avšak na prelome rokov 1922-23 táto úžasná stavba zhorela. Nové Goetheanum, je postavené z betónu a tým získalo i iný charakter. Vnútorná výzdoba bola dokončená pred niekoľkými rokmi.

Na veľkom javisku Goetheana každé dva roky možno zhliadnuť veľkolepé eurytmické predstavenie – neskrátenú verziu Goetheho Fausta.
Okrem tohto diela vzniklo za takmer 100 rokov mnoho malých eurytmických dielok ale i veľké symfónie či dramatické diela slávnych spisovateľov, básnikov a dramatikov.